O čom všetkom starenky rozprávajú vnúčatám? „Jedného dňa Prdimucha so ženou hrabali seno na lúke. Zrazu sa muž kdesi stratil. Krátko po zmiznutí muža na jeho manželku zaútočil vlk. Žena sa vlkovi ubránila, ale zver jej aj tak odtrhol kus sukne. Keď večer prišiel Prdimucha domov, žena mu zbadala v zuboch nitky z jej sukne. Ak by Prdimucha nebol vlkodlak, ako by sa mu do zubov dostali vlákna zo ženinej sukne?“ spomínala pred rokmi starenka Marta, ktorej rodičia kedysi mali pole neďaleko miesta, kde je vraj Prdimucha zahrabaný. „Či je to pravda?“ zopakuje otázku pani Marta a usmeje sa. „Neviem. Skala a krížik tam určite boli, ale či taký človek v našej dedine žil, alebo nie, to neviem,“ dodáva. Pravdou však je, že v obecnej kronike o Prdimuchovi niet ani zmienky.
Chlap, ktorého starí rodičia mali maštaľ neďaleko Prdimuchovho hrobu, nás presviedčal, že keď strigôňa chytili a pálili v ohni, premieňal sa na žabu, potkana, myš, hada a inú háveď. Ľudia tie zvery hádzali späť do ohňa, aby strigôňov život zničili.
Niektorí veriaci na bosoráctvo tvrdia, že prdimuchovia sa dokážu zmeniť na junákov, ktorí sa vedia dostať do ženských postelí. Satanisti zas vravia, že diabol sa môže zjaviť v podobe capa, ropuchy, obra a že bosoráci sa párili s matkami, dcérami, alebo dokonca inými mužmi. Pôvod kacírskych rúhačských nekresťanských rečí treba hľadať predovšetkým medzi náboženskými vzbúrencami, ktorí sa pri neúspešnom kritizovaní cirkevných hodnostárov dostali na scestné myšlienky. Prdimucha sa mohol vynoriť aj z duše človeka, ktorý nevedel pochopiť zmysel niektorých prírodných javov a spoločenských udalostí.
