História

Obec Horná Lehota sa nachádza uprostred čarovnej prírody, pod hrebeňom ďumbierskej časti Nízkych Tatier v nadmorskej výške 640 m.

 Písomne sa prvýkrát spomína v roku 1406 ako súčasť Ľupčianskeho panstva pod ktoré patrila až do roku 1848. Podľa súpisu z roku 1599 bolo spolu na území panstva Ľupče 720 domov, z toho 41 v Hornej Lehote. Podľa Jozefínskej evidencie z roku 1787 bolo v Hornej Lehote 119 domov, bola to najväčšia dedina Ľupčianskeho panstva. V roku 1828 mala obec 1168 obyvateľov a 151 domov. Do polovice 16. storočia sa v jej chotári ťažilo zlato. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom a dnes pracujú hlavne v Podbrezovských železiarňach. Horná Lehota patrila k známym čipkárskym obciam.

Najstaršou sakrálnou pamiatkou je barokový rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela z konca 17. storočia, je jednoloďový s plygonálne zakončeným presbytáriom, pristavenou sakristiou, jurnou predsienkou a predstavanou vežou s drevenou šalovanou nadstavbou,pôvodne zakončenou šindľovou cibuľou. Je považovaný za národnú kultúrnu pamiatku. Hlavný oltár je novogotický so sochou sv. Michala archanjela, patróna obce-tyrolská práca zo začiatku XX. storočia zasadená do múru víťazného oblúka. Svätyňa je polygonálna, víťazný oblúk polkruhový, loď obdĺžniková. Klenba je delená pásmi, ktoré sedia na vnútorných pilastroch a nahradila pôvodnú drevenú povalu zo začiatku XVII. storočia. Zvonica bola pristavená v roku 1789. V roku 1813 postihlo obec zemetrasenie a postihnutý bol aj kostol, ktorý sa popukal. Opravili ho až v roku 1818. V roku 1928 bol spevnený vonkajšími piliermi.

Ďalšie úpravy:

1958-elektrifikácia organu,

1982 – elektrifikácia zvonov,

1994 – generálna oprava organu,

2000 – generálna oprava zvonov s nainštalovaním časovača zvonenia a nová inštalácia vnútorného osvetlenia.

Vo farnosti sa vystriedalo 42 kňazov, z nich 5 je pochovaných na miestnom cintoríne. Pôsobil tu napr. v roku 1818-1830 Š. Petruš
– súčasník Adama Chalupku. Rozhodnutím biskupského úradu v roku 1990 bola farnosť zmenená na filialku a pričlenená k Podbrezovej.

Evanjelický kostol bol postavený v roku 1790 na základe Tolerančného patentu, ktorý vydal Jozef II. syn Márie Terézie po jej smrti. Postavili ho úbohí poddaní bez akejkoľvek dotácie a podpory štátu. Obdivuhodné sú jeho obrovské hrubé múry / 1,5 m/. Celý kostol bol postavený bez použitia akejkoľvek techniky a svojpomocne. Nemá vyhranený štýl, okná sú trošku gotické a ostatok je zmes štýlov. Bol postavený bez veže a táto bola pristavená neďaleko až v roku 1863, dnes je považovaná za národnú kultúrnu pamiatku. V roku 1902 bol postavený orgán a v roku 2003 bola jeho generálna oprava. V jeho interiéri nájdete oltár so zaujímavým obrazom žehnajúceho, Ježiša Krista od Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1873, doteraz nebol reštaurovaný , nakoľko je úplne zachovalý. Obraz je namaľovaný tak, že z ktorejkoľvek strany sa naň pozriete vždy má pohľad upretý na Vás.

Za najvýznamnejších kazateľov sa považujú Adam Chalupka, ktorý prišiel do Hornej Lehoty v roku 1792 z Hornej Mičinej s prvorodeným synom Jánom ktorý sa v roku 1824 stal evanjelickým kňazom v Brezne kde pôsobil až do svojej smrti 15.7.1871, tam je pochovaný na evanjelickom cintoríne. Adam Chalupka v Hornej Lehote pôsobil až do svojej smrti v roku 1840, vtedy po ňom nastúpil jeho syn Samo Chalupka, ktorý v kostole pôsobil do svojej smrti v roku 1883.  Spolu tu pôsobili 91 rokov.

Kostol, škola boli zasiahnuté požiarom 20. júna 1872 vtedy horela aj evanjelická fara ktorá bola rodným domom Sama Chalupku a požiar poznačil aj veľkú časť obce. Evanjelická fara bola postavená na pôvodných základoch. Kostol bol renovovaný v roku 1902. Pod evanjelickou farou je v bývalej evanjelickej škole pamätná izba Sama Chalupku, múzeum tohto významného revolučného básnika a národného buditeľa.

Samo Chalupka sa narodil sa 27. 02. 1812 v Hornej Lehote a tiež tu 10. 5. 1883 zomrel. Je označovaný ako najľudovejší básnik a prvý poeta novej slovenčiny. Vyššieho vzdelania sa mu dostalo v Kežmarku, Gemeri a Rožňave, na lýceu teológie v Bratislave. Po štúdiu pôsobil ako kaplán na fare v Chyžnom a Jelšavskej Teplici kde sa zoznámil a zosobášil so svojou manželkou Eufrozínou rod. Turanskou, nebolo im však dopriate potomstvo. Ako evanjelický farár pôsobil na viacerých miestach a od roku 1840 až do smrti pôsobil tu v Hornej Lehote. Jeho literárnou túžbou bolo vytvoriť pre národ hrdinské spevy, ako majú ostatné slovanské národy, čo sa mu aj podarilo. V roku 1830 sa zúčastnil poľského povstania kde bol ranený. V roku 1848-1849 bol prenasledovaný, hrozilo mu väzenie, pred ktorým ušiel na Oravu a Liptov, kde pomáhal verbovať dobrovoľníkov.

V roku 1855 ho navštívila česká spisovateľka Božena Němcová táto návšteva v nej zanechala hlboké dojmy a impulzy pre rozvoj československých vzťahov. Najtvorivejším obdobím bolo preňho matičné obdobie. Za vrchol jeho tvorby sa považuje hrdinská skladba MOR HO! jej slová odzneli v SNP. Tvorba: Branko , Valibuk, Boj pri Jelšave ,Turčin Poničan, Likavský väzeň, atď…. Bol najlepším recitátorom svojej vlastnej tvorby. Rád chodil do prírody, nachádzal v nej potešenie a silu. Knižnicu a archeologické pamiatky /aj z lokality Hrádok/ venoval Matici slovenskej. Na sklonku života trpel očnou chorobou a nemohol toľko písať a čítať ako by chcel. Nemal rád neporiadok, trpko znášal krivdy páchané na národe a cirkvi. Ľudom bol milovaný, vážený a ctený. Zomrel na zápal mechúra o 2. hod. nad ránom. Pohrebu sa zúčastnilo 10 kňazov a veľké množsvo ľudí. Smútočné služby Božie odbavil slatinský farár Ján A. Fábry, kázal mýtňanský farár Imrich Kraus. Nad hrobom predniesol svoje verše aj jeho bývalý kaplán Slávik. Konsenior G. Švehla požehnal hrob aj s rakvou. Miesto posledného odpočinku má na evanjelickom cintoríne v Hornej Lehote, odkiaľ vidno celú obec aj kraj, vedľa neho je pochovaná manželka, za ním otec Adam. Nad jeho hrobom stojí náhrobný kameň postavený z jeho pozostalosti so slovami, ktoré si želal tam mať- verše z básne Branko: Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som. V strede zasadil J. G. Tajovský, ako tamojší kantor, v roku 1891 3. lipy, za čo ho druhý nástupca po Chalupkovi, maďarsky orientovaný farár Kováč zažaloval.